Příběh Simony

studentky Evangelického lycea v Bratislavě

Počas živej knižnice som sa rozprávala s iránskou utečenkou Venus a bezdomovcom Evženom. Na tieto dve knihy resp. na ich príbehy budem spomínať stále. Nikdy som síce nepodceňovala utečencov, ale keď som o nich počula, vôbec som to neriešila. Venus vravela o tom ako, keď bola mladšia, musela utekať mnoho kilometrov cez púšte, polia a neľahké cesty aj s jej malými deťmi pre lepšie životné podmienky - v jej rodnej krajine, Iráne, bola vojna a nepokoje.

S rodinou chodíme do Viedne do centra pre utečencov. Je to viac menej cez organizáciu "Let's play". Rozhodla som sa tam ísť preto lebo rada pracujem s deťmi, mládežou a mala som túžbu vyskúšať aj takto pomáhať. A je to naozaj super! S deťmi hráme rôzne hry, komunikujeme s nimi a tým ich vlastne obohacujeme o slovnú zásobu. Dievčatá obľubujú najviac kreslenie alebo bublifuky a chlapci hrať soccer. Je potrebné im dať priestor a prijať ich do spoločnosti.

Evžen vravel o tom ako sa stal bezdomovcom – aké to bolo pre neho ťažké, keďže ešte v mladosti si prešiel detskou obrnou. Evžen mi zasial akési semienko do môjho vnútra, aby som pokračovala v službe bezdomovcom, ktorí si vedia vážiť a to čo dostanú použijú na ich zdravie, zaplatenie nocľahárne atď.

Poznám jedného bezdomovca, ktorý má rakovinu. Prvýkrát som ho strela v kostole. Najskôr som si o ňom nemyslela veľa. Raz sa spýtal, či mu nemám požičať nejaké euro na lieky. Dala som mu peniaze, a keď sme sa stretli nabudúce tak mi povedal, že je vďačný za akúkoľvek pomoc. Neskôr som mu zohnala nejaké hygienické potreby, ktoré potreboval. Veľa ľudí bezdomovcov odsudzuje. Myslím, že nie je veľmi dobré, keď odsudzujeme ľudí, pretože to často nie je ich chyba. Pred začiatkom projektu by som asi s nejakým bezdomovcom ani veľmi nebavila.

Art For Amnesty - obrazy k prodeji

Tyto webové stránky používají cookies pro zlepšení uživatelského komfortu, předvyplnění údajů podporovatele. Zjistit více...
Díky za upozornění...